Akiste ste sa mnohí po turbulentných udalostiach v popradskom ženskom basketbale v minulom roku dostali na stránkach Basket.sk k blogu Mareka Grondžela. Na niekoľkých riadkoch vtedy zhrnul asi to najpodstatnejšie, čo sa v uplynulej sezóne udialo. A, áno, vôbec nebolo pekné vidieť baby plakať…

Dnes, po niekoľkých mesiacoch, sa však naše dievčatá usmievali. A nebola to len radosť z vyhratých úvodných zápasov.

Za deväť mesiacov sa podarilo naštartovať niečo, čo určite za ten úsmev stojí. Možno si mnohí povedia, že po rokoch extraligy hrať v Poprade „len“ prvú ligu nie je zase až taká sláva. Ale je! Je to sláva pre všetky naše hráčky. Od tých najmenších v prípravke, ktoré ešte len prichádzajú na to, že lopta a kôš idú dokopy, pre baby, ktoré basketbalu prišli na chuť viac ako čomukoľvek inému i pre všetky dievčatá a ženy, ktorým sa možno onedlho otvoria dvere do veľkého basketbalového sveta. V každom veku je potrebné pre niečo žiť a o niečom snívať! Dotknúť sa hviezd…

Preto to celé malo a má zmysel. Zmysel, o ktorom by vám asi najlepšie povedali rodičia, ktorí hovoria, že ich dcéra má namiesto hlavy basketbalovú loptu. Tí istí  rodičia vám potvrdia, že ich dieťa je dnes niekde úplne inde, ako ich rovesníčky, a tí istí rodičia sa tešia z každého bodu svojej budúcej „hviezdy“. Práve rodičom patrí na tomto mieste veľké poďakovanie za to, že napriek mnohým nezdarom na basketbal v Poprade nezanevreli a všemožne podporujú svoje ratolesti v hre, v nových priateľstvách, v snívaní ich basketbalového sna.

A rovnako patrí uznanie všetkým, ktorí sa v zime pustili do projektu Basketbalovej akadémie mládeže Poprad, do projektu s veľmi jasným cieľom. Ľuďom, ktorí verili, že zachrániť popradskú basketbalovú mládež má význam. Ľuďom, ktorí na tento projekt stavili svoje „meno“, svoj čas, peniaze, energiu…

Možno prišiel v januári skutočne smutný koniec jednej éry. A možno prišiel práve preto, aby dnes začala nová éra popradského ženského basketbalu. Slzy dievčat vystriedal úsmev, ktorý patrí všetkým, vďaka ktorým sa to podarilo. Hviezdy nám prajú…

(Michal Weinciller)