Dievčatá z družstva staršie mini žiačky sa na turnaj v Dánsku veľmi tešili a poctivo pripravovali, o čom svedčí aj 100% dochádzka pred ním. Na dlhú cestu sme vyrážali vo štvrtok v poobedňajších hodinách. Cesta bola hladká, dievčatá hrali hry, spievali, noc prespali a ráno už netrpezlivo čakali na plavbu trajektom. Hitom trajektu sa stalo samo umývacie WC, z ktorého prišli unesené až natoľko, že si ho museli nahrať na mobil, aby doma ukázali rodičom. Po trajekte už len hodinka a pol cesty a sme v meste Farum, mieste konania turnaja. Rýchlo sa ubytovať, nájsť dresy a hurá na prvý zápas. Začali sme opatrne, unavene, asi sme naše súperky nechceli vyplašiť, pretože po zmene strán a pár motivačných slovách, sme odchádzali s víťazstvom o 20 bodov. Po chutnej večeri a povinných telefonátoch domov, sa unavené dievčatá zakuklili do spacákov a spali celú noc. V sobotu ráno bol budíček 8:00 hod., a na moje prekvapenie po vstupe do triedy (kde sme nocovali) ešte všetko spalo. V tento deň sme stihli povzbudiť naše staršie kamarátky kadetky, peknú prechádzku po Farume a vyhrať ďalší zápas. Nanešťastie, týmto skončil pokojný priebeh turnaja. Zasiahla nás akási brušná viróza, ktorá začala v našom družstve, potom prešla k starším žiačkam a nakoniec postihla aj družstvo kadetiek. Najviac si to odskákali najmenšie baby, asi preto že sme najmladšie a nájnáchylnejšie na tieto vírusy. Trénerky a tréneri sa zmenili na zdravotné sestričky a spolu so statočnými pacientkami sme bojovali so zvracaním, ktoré u jednej skončilo a u ďalšej začalo. Zdravé dievčatá chceli pokračovať v turnaji a v oklieštenej zostave išli zabojovať o postup do finále. Zvládli to na jednotku a finále bolo naše. Tam už však naše sily neboli dostačujúce, čo je pochopiteľné po všetkých patáliách, ktoré sme preskákali. Pre mňa sú však moje dievčatá víťazkami turnaja za bojovnosť, statočnosť a pozitívnu energiu, ktorú rozdávali naokolo. Zdravé dievčatá chválim za odhodlanie a za to že sa nevzdali, a tie ktoré boli choré za to, že ani jedna neplakala, ba naopak, ich najväčšou starosťou bolo, či už budú môcť ísť hrať. Posledná noc pred cestou bola celkom úsmevná a zábavná. Spali sme v judo telocvični, kde sme s trénerkami „maturovali“ so svetlom, pretože ich supermoderný snímač na pohyb nemá obyčajný vypínač na stene. Tak sme my, trénerky „kutilky“ za pomoci dvojmetrového trénera Kováča a stoličky senzor zalepili tejpom a kelímkom na kávu a bola tma. V pondelok ešte prehliadka Kodane,  družstvo staršie mini už našťastie v plnej sile. Čakal na  nás bohatý program: výhliadková plavba loďou, metro, nákupné centrum a obed v Mc´Donalde a na záver asi naj atrakcia pre deti, akvárium. Tam už som len počúvala híí, jeeé, bléé (na niektoré divné druhy rýb). Najviac ich ohúrilo stanovište, kde si mohli chytiť, držať, či pohladkať kraba, hviezdicu, rôzne ryby, ba aj mláďa žraloka. Z akvárka šup do autobusu a dlhá cesta s čakaním v kolóne kvôli havárii, či bežné kolóny a potom už len veľké objatie a bozky netrpezlivo čakajúcich rodičov pred Arénou doma v Poprade. 😀

Trénerka družstva Naďa Harabinová