TATRANKY

Basketbal v Poprade je už dlhé roky ženským športom číslo jeden a nik si nevie predstaviť, že by tento šport v Poprade nemal existovať. Dnes má Basketbalová akadémia mládeže Poprad zastúpenie v každej vekovej kategórii, od najmladších mini žiačok až po ženy. Málokto ale vie, že už vyše 20 rokov sa stretávajú v telocvični pod deravými košmi bývalé hráčky Popradu. „Najprv sme začali chodiť do telocvične, aby sme sa i naďalej udržiavali v akej takej kondícii. Počas tohto obdobia sme si plnili materské i rodičovské povinnosti, postupne s nami začali chodiť do telocvične naše deti a keď prišla voľba športu, tak si niektoré vybrali basketbal, podobne ako ich mamy. V telocvični pri basketbale, kde sa každý piatok pravidelne stretávame, dokážeme uvoľniť myseľ, spontánne a bez stresov si zahráme a potom zase v šatni rozoberieme pracovné, či rodinné záležitosti. Sme ako veľká rodina, ktorej členovia sa dokážu navzájom podeliť o svoje radosti i starosti. Nie je to už len basketbal, ale je to aj odreagovanie sa od každodenných povinností. Boli aj pokusy o vytvorenie mestskej súťaže v basketbale, ale prihlásili sme sa ako jediné družstvo, takže myšlienka sa neujala.“ 

Prišiel rok 2010, kedy sa na Slovensku po prvý krát zorganizovali v Prešove Medzinárodné Majstrovstvá Slovenska v basketbale veteránov. „Vtedy sme si povedali, že už sme dosť iba trénovali. Prihlásili sme sa ako družstvo TATRANKY Poprad a na premiérových majstrovstvách sme obsadili druhé miesto v kategórii 35+. Odvtedy sa tohto turnaja pravidelne zúčastňujeme. V roku 2011 sme súťažili v dvoch kategóriách: 35+ – 3. miesto a kategóriu 40+ sme vyhrali. V roku 2012 to bolo opäť 1. miesto (40+) a v roku 2013 3. miesto (40+). Už to nie je jednoznačný boj o výsledok, hoci bojujeme do poslednej minúty, ale príjemný športový zážitok spojený s posedením pri večeri a  tanci všetkých zúčastnených družstiev.“

Od roku 2011 sa TATRANKY pravidelne zúčastňujú Novoročného turnaja na Ukrajine v Mukačeve, spolu s družstvami žien a mužov z Prešova, Košíc a Humenného. V septembri sú to zase stretnutia v Porači, kde sa hrá spolu s mužmi ako zmiešané družstvá a v júni v Humennom. „Keby nás videli naši tréneri ešte teraz behať po palubovke, určite by z nás mali radosť. Vďaka za to, že stále dokážeme mať rady basketbal, patrí trénerom: Madzin a Čuba, ktorí už nie sú medzi nami, Baran, Filo, Čičmanec, Parnay, Vnuk, Záthurecký, Garba a Bryndák.“

A prečo chodíme do telocvične? 

Eva Zahareková: „Chodím tam hlavne kvôli odreagovaniu sa a relaxu a basketbal ako šport je pre mňa číslo jedna, proste milujem basketbal (ale viac, keď hrám, nie sa iba pozerať). Aj keď už nie sme také obratné, ako pred nejakými tridsiatimi rokmi, veľa z toho basketbalového umenia nám ostalo, takže teraz tá naša hra vyzerá ako v „trošku“ spomalenom filme, hlava vie, že má, ale nohám sa už akosi nechce.“

Ľubica Fáberová (Mindoková): „Po týždňovom pracovnom vyťažení sa chodím v piatky do telocvične odreagovať, zabehať a zahrať si basketbal so správnymi babami. Hoci už nie sme tak rýchle, počas tréningu stíhame tri veci naraz ako správne ženy: zahrať si, aj poklebetiť, aj sa zasmiať. Samozrejme najkrajšie zážitky máme z našich turnajov, na ktoré sa stále veľmi tešíme a spomíname.“

Iveta Vastušková (Zlochová): „Basketbal mi dodáva energiu, vitalitu a cítim sa sviežejšia. Som stále bohatšia o nové zážitky a skúsenosti, ktoré získavam na basketbalových turnajoch. Príjemným spestrením pohybu v telocvični je pre mňa aj beh v prírode a v zime beh na bežkách. Šport mi  jednoznačne pomáha k zlepšeniu imunity, zvyšuje moje sebavedomie, odbúrava stres a čo je hlavné, uvoľňuje sa pri ňom hormón šťastia endorfín.“

Vitalia Bolozová: „Do telocvične chodím, lebo mám rada basketbal a baby, s ktorými sa tam stretávam. Je nám spolu dobre, zahráme si, poklebetíme, pospomíname a hlavne zabudneme na problémy, ktorých je dosť. Cítim sa v kolektíve TATRANIEK veľmi dobre, načerpám pozitívnu energiu. Veľmi sa teším na turnaje športovcov, s ktorými nás spája lásku ku krásnemu basketbalu a k tomu aj kamarátov a kamarátky, s ktorými sme niekedy atakovali a bránili deravé koše. A tým, že sme sa rozbehli po celom svete, tak je to jedinečná príležitosť stretnúť sa s niekým raz za rok. Pred troma rokmi som sa stretla so spolužiakmi po 22 rokoch. Tak to bol neopísateľný pocit stretnúť spolužiakov a spolužiačky po takej dlhej dobe a na ihrisku. V mladosti sme hrali, veľmi veľa času a zdravia sme obetovali, podriadili skoro celý svoj čas, a dnes už hráme zo zábavy, samozrejme, že keď nastúpime na zápas, tak sa v nás zobudí športový duch, jasné, že chceme vyhrávať. Ale dnešný basketbal je aj o zábave. Basket je super šport, ktorý spája ľudí po celom svete.“

Miška Drobná (Mitriková): „Je to presne 30 rokov dozadu, keď ma do telocvične priviedla mamka. Pred mojim narodením hrávala za Poprad  Blašková – Mitriková. Pamätám sa, že sa mi snažila vysvetliť, prečo je basketbal  taký úžasný šport, lebo dovtedy som sa venovala volejbalu a atletike.  Samozrejme, že som to v tom momente nechápala, ale vďaka skvelému človeku – trénerovi Ing. Čubovi a super kočkám ročníka 1973/1972 sa mi basketbal dostal pod kožu. Športovo sme dosahovali vynikajúce výsledky, ale basketbal nás formoval hlavne po ľudskej stránke. Priateľstvá, rovnaké zážitky, vzájomná empatia a humor nás sprevádzali celé to naše pubertálne obdobie. S vtipom nám vlastným nás basketbal previedol až do dospelosti. Prišli materské povinnosti, ktoré ale nič neubrali z lásky k tejto hre. Postupne sme všetky priviedli do telocvične aj svoje deti .Takže dnes sedíme v telocvični tri generácie: babka, mama a dcéra.“

Vierka Olejárová: „Som jedna z najmladších Tatraniek a do telocvične chodím preto, lebo je to relax na konci týždňa, ale aj preto, že ostatné staršie dievčatá  sú pre mňa motiváciou a inšpiráciou venovať sa basketbalu i naďalej.“

Dana Mlynarovičová (Ručková): „Už na začiatku týždňa sa teším na piatky, kedy sa v telocvični stretnem so super babami. Najviac sa teším na turnaje, kedy sa vrátime do mladých čias. Vždy si povieme, že je to iba zábava. Ale nie je to iba o účasti, pretože keď si oblečieme dresy a obujeme tenisky, tak každá z nás sa vráti niekoľko rokov späť a bojujeme do víťazného konca (no nie vždy sa to podarí, ale viac áno, ako nie). Som rada, že si aj moja dcéra Valéria našla cestu do telocvične a doteraz tam behá, možno sa nám podarí aj spolu si zahrať.“

Ľudka Lépešová (Kornajová): „Som šťastná, že sa v Poprade vytvoril skvelý basketbalový kolektív TATRANIEK. Basketbalové piatočky sú pre mňa po celotýždňovom zhone životabudičom a zdrojom energie. Basketbal bol, je a bude pre mňa najobľúbenejším športom. Napriek zraneniam mu neviem odolať a stále ma priťahuje. Keď vybehnem na ihrisko, zabúdam na svoje starosti, basketbalový zápal mám stále v sebe i keď síl ubúda. Basketbalové tréningy sú pre nás všetky veteránky zmesou lahodných pohybov, basketbalového umenia a smiechu; utužujeme kolektív na ihrisku i mimo neho. Spájajú nás spoločné spomienky a zážitky. Som veľmi rada, že viaceré z nás priviedli k basketbalu svoje dcéry, vrátane mojej dcéry Dominiky. Nedá mi však nespomenúť popradských trénerov, ktorí mi vštepovali basketbalové grify od žiačky (Bednarčík, Parnay) až po kategóriu žien (Baran, Záthurecký, Fillo, Madzin, Garba, Vnuk, Ivan, Bryndák). Verím, že ešte aj v súčasnosti by v našej hre veteránok objavili basketbalové ťahy a kombinácie, ktoré sme roky spolu drilovali. Máme v sebe stále chuť bojovať a víťaziť, aj keď často je to hlavne víťazstvo nad sebou.“

Mária Comissová (Husárová): „Už do malička ma moji rodičia viedli ku športu. Od šiestich rokov som chodila na gymnastiku a venovala som sa jej pať rokov, potom ma vybral prof. Filo do basketbalovej triedy a ani som vtedy netušila, ako dlho sa mu budem venovať. Tento šport mi úplne sadol a milujem ho dodnes. Som rada, že sa ešte stále stretávame a zdravíčko nam ako tak slúži.“

Ivana Rodáková (Mitterpachová): „Už to, že som sa basketbalu profesionálne venovala do svojich 28 rokov svedčí o istej láske k tomuto športu. A preto som veľmi rada, že sme sa v Poprade dali dokopy skvelá partia „veteránok“, s ktorou sa môžem stretnúť, „trošku“ si pobehať (ak telo dovolí, niekedy aj rýchlejšie), posmiať sa, vypnúť po náročnom týždni, odreagovať sa a …, proste aj takto fyzicky si zaspomínať na časy, keď sme basketbal hrali aktívne.“

Andrea Kuklová (Chupíková): „Som veľmi rada, že v Poprade existuje takáto partia skvelých basketbalistiek, ktoré sa dokážu stále stretávať a baviť basketbalom. Kedže basket ma stále neuveriteľne baví, je super, že mám túto možnosť zahrať si ho s partiou, kde napriek všetkým celotýždenným povinnostiam stále panuje dobrá nálada a chuť si zahrať. Dúfam, že to tak bude aj naďalej a akosi prirodzene sa k nám pridajú aj ďalšie.“

Andrea Lysáková (Kupčová): „Už dávno som sa pokúšala dať do kopy moje bývalé spoluhráčky a ísť si aspoň raz do týždňa zahrať, ale akosi som nebola úspešná. Až raz som išla povzbudiť môjho syna na basketbalový zápas proti dievčatám a tam som stretla moju bývalú trénerku Danku Mlynarovičovú, ktorá ma oslovila či by som neprišla medzi nich do telocvične. Najprv som sa veľmi potešila, ale zároveň som mala veľký rešpekt (nakoľko sa tam stretáva veľa zvučných mien popradského basketbalu, ktoré boli taktiež aj moje basketbalové vzory). Moje obavy boli zbytočné, pretože od prvej chvíle ma zobrali medzi seba – proste sú to super baby, od ktorých sa stále mám čo učiť.“

Spoločné piatočky a turnaje s nami ešte trávia: Soňa Krajčovičová (Sabová), Janka Šoltýsová, Jana Božíková (Javorská), Monika Novotná (Predajňanská), Janka Tribulová (Komprdová). Ako najmladšie Tatranky prišli medzi nás Andrea Lysáková (Kupčová) a Katka Vaščurová ( Kručayová).

Viac fotografií a aktuality družstva nájdete už čoskoro na týchto stránkach.

Dievčatá – basketbalistky, príďte medzi nás – TATRANKY, s radosťou privítame nové posily!