Nie je to ťažká úloha a koniec koncov, proces sa už rozbehol.

V čase, keď iné basketbalové kluby dobilancovali predchádzajúcu sezónu a skladajú káder na tú ďalšiu, sa popradský ženský basketbal ocitol v slepej uličke. Všetko nasvedčuje tomu, že bude veľmi ťažké najbližšie dni prihlásiť ženské družstvo do slovenskej extraligy. A nie len to. Má to hneď niekoľko príčin a nie, nezačneme hneď Zákonom o športe…

Je totiž ťažké žiť zo sľubov, prísľubov a nesplnených prianí. Presne takto v našom meste vyzerá financovanie profesionálneho športu (aj keď stále o sebe hovoríme ako o poloprofesionálnom klube, hlavne čo sa podmienok týka). Sú to prísľuby predstaviteľov samosprávy, prísľuby sponzorov, prísľuby sympatizantov, prísľuby prísľubov. Je ťažké robiť basketbal v meste, kde „národným športom“ číslo jedna je iný zimný ľadový šport, ktorý ročne spotrebuje z mestských, súkromných a vlastných peňazí takmer 2 milióny eur. Je ťažké uchádzať sa o priazeň obmedzeného počtu sponzorov, keď sú často jednak kvôli vyššej atraktivite a jednak z iných pohnútok všetci presmerovaní k národnému mestskému športu (mimochodom s ročnou spotrebou, s ktorou by v Poprade vedeli pôsobiť dva basketbalové euroligové tímy propagujúce mesto od Jekaterinburgu až po Valenciu). Toto nie je útok na hokejistov, len malé zamyslenie ako sú prerozdeľované financie na šport. Vážime si každého, kto sa v tejto dobe venuje výchove športovcov.

V meste Poprad však okrem hokeja (ktorého vedeniu sa samozrejme snaha a smerovanie nedá uprieť) pôsobia historicky aj ďalšie športy. Je tu aj futbal, ktorý, nebyť nadšenca pokrývajúceho väčšinu klubového rozpočtu, dnes už na futbalovej mape nie je. A je tu basketbal, ktorý sa v Poprade hrá naprieč všetkými vekovými kategóriami od roku 1947. A sú tu ďalšie.

Ak vám však uprostred sezóny najvyšší predstavitelia samosprávy oznámia, že nebudú basketbal v meste zachraňovať za každú cenu, vážne spozorniete.

Ak váš domovský stánok, ktorým popradská Aréna od roku 2006 nepochybne bola, začne mať nekompetentné vedenie, spozorniete ešte viac. Spozornejú aj vaše oči, keď na tréningu žien, mládeže aj detí žmúrite, lebo pre úsporu energie vám už nezasvietia v hale tak, ako v minulosti. Hala ma na seba zarobiť. Nad touto absurditou sa len pousmejete. Po čase ste už veľmi pozorní, lebo chápete, že do tej Arény, ktorú vám mimochodom závidí nejeden slovenský basketbalový klub, už vlastne nepatríte. Keď vám na september ponúknu, resp. slušne oznámia, že môžete v týchto priestoroch trénovať 10 dní a v októbri odohrať jeden sobotný zápas. A kde teda majú trénovať deti, mládež a ženy v ostatné dni? Asi na vonkajších ihriskách, ktoré mimochodom tiež v našom meste pre basketbal chýbajú. Prečo by sa mal Poprad prispôsobovať slovenskej extralige a nehrávať napríklad v nedeľu? No a aby toho nebolo málo, príde niekto so skvelým nápadom, že je potrebné rozvŕtať existujúcu palubovku a vytvoriť priečne volejbalové ihriská pre jeden mládežnícky volejbalový turnaj ročne. Veď aj iní majú právo. Turnajovať, vlastne aj trénovať a vlastne tak trošku vysťahovať tých „pár“ basketbalistiek, ktoré sa tu schádzajú. Mimochodom, ustupujeme opäť chlapčenskému športu. Ženy a dievčatá asi v Poprade patria ku sporáku a nie na ihriská a palubovky. A v prípade Arény nehovoríme len o ženách, hovoríme o basketbalovej mládeži a prípravkách. Kde budú trénovať ony? Nič to, veď aj ďalšie telocvične v meste sú beznádejne plné. Curling by si na zimnom štadióne tiež našiel svoje miesto.

A tak náhodou v jeden deň s otvorenou náručou privítate iniciatívu vášho športového zväzu, že v meste vybuduje basketbalové športovisko pre národné súťaže, majstrovstvá a v bežné dni vlastne aj pre vás. Pripravujete, spolupracujete, analyzujete, kreslíte, staviate na papieri. Navrhnete športovú halu na mieste, ktoré poslanci schválili bez pripomienok a námietok v novom územnom pláne ako športovisko .Tí istí mestskí poslanci, ktorí v obave o stratu voličských hlasov, pod rúškom služby pre občanov sídliska, zmetú vaše plány zo stola a zaviažu sa, že budú ďalej rokovať a hľadať a rokovať. Nič to, že možno ohrozia projekt za niekoľko miliónov eur. Vidíte v tom logiku? Nechceme športovú halu pre naše deti na sídlisku?! Nič to, že za uplynulé štyri roky neschválili a ani nevybudovali v meste ani jedno kryté športovisko, halu, ba ani telocvičňu. Niektorí roky hlasujú za výpredaje mestských pozemkov, aby neskôr zistili, že mesto vhodné pozemky na výstavbu už bohužiaľ nemá. Služba pre občanov. Tak či onak, voľby v novembri jednoducho nepustia. Aj keď sa hrá o veľa…

A ak vám aj tí istí mestskí poslanci schvália dotáciu, aby ste mohli šport v meste a pre deti, mládež a ženy tohto mesta ako tak rozvíjať a zveľaďovať, nekompetentná a veci neznalá mestská právnička vám čerpanie prostriedkov s podporou vedenia mesta zablokuje na pol roka (ignorantia juris non excusat) a takmer položí klub na kolená. No rozvíjajte. Apropo, koncepcia športu. Ženský basketbal v Poprade stále patrí medzi tri prioritné športy v meste. No pán poslanec, ktorý túto koncepciu upravuje už štvrtý rok (neúspešne), vám bez váhania oznámi, že za sto tisíc spraví z každého športu v meste extraligový. Ak myslel na basketbal, tak by sa nám tá suma veľmi hodila, ale nikdy na účet ženského klubu neprišla. A týmto výrokom si väčšiu dehonestáciu 70 ročnej práce s popradskou basketbalovou mládežou ani nedokážeme predstaviť.

Potom sa vlastne natíska otázka, či nám/vám vôbec treba v meste profesionálny basketbal (lepšie povedané seniorský). A črtá sa tiež odpoveď – ak nemáte peniaze, tak nehrajte. Aký má ale potom zmysel trénovania a športovania v detských a mládežníckych družstvách, keď to po juniorkách jednoducho zabalíme? Je to len „zabíjanie“ voľného času na obdobie základnej a strednej školy? Vidia hráčky svetlo na konci tunela, že ak budú na sebe pracovať, vo veľkom basketbale to po strednej škole niekam dotiahnu? Netreba nám pozitívne vzory, v ktorých sa vidia malé basketbalistky? Nie je náhodou šport najlepším výchovným prostriedkom k zdravému štýlu života? Nerozmýšľajú takto aj mladí hokejisti, futbalisti? Je zaujímavé, že keď sa to týka ich, tak tam je chápanie ich potrieb úplne iné…

Bohužiaľ, uplynulé týždne sme sa dostali do stavu, keď sme vďaka nenaplneným prísľubom a sľubom vyššie menovaných boli nútení vo väčšine rozpustiť hráčky, ktoré sme uplynulé roky vychovali (a to nie len mládežnícke) a ktorým na Poprade záležalo (a aj nám na nich). Naopak, smelé plány v podobe návratu popradčaniek, ktoré okúsili basketbalový svet a mali záujem sa tento rok do Popradu vrátiť, ostali len plánmi. Lebo na jednej strane chceme v Poprade skúsené popradčanky, na druhej strane nechceme basketbal za každú cenu… A áno, aj zákon o športe, skúsenosti hráčok a ich nedostatok na Slovensku, spôsobujú to, že nedokážeme hráčky udržať len za dobrý pocit z predvedenej hry.

Záver?

Máme možno ešte pár dní na zamyslenie, ako likvidáciu popradského basketbalu úspešne dokonať. Prvého júla si zatlieskame, zamkneme a zhasneme v Aréne a v novembri poďakujeme mestu za úspešnú spoluprácu. Mládež porozkladáme do telocviční po meste, aby si ten mládežnícky basketbal ešte pár rokov užili a čím skôr hľadali svoj budúci ženský nepopradský tím. Alebo sa kompetentní páni prebudia z ľadového sna a zistia, že ženský basketbal v Poprade je naozaj potrebný?

Vedenie Basketbalového klubu Poprad
Vedenie Basketbalovej akadémie mládeže Poprad